Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Ochranný štít? Pred nami samými? Či ako je to myslené?
Presne tak. Ochranný štít pred hlbším pohľadom na seba. Keď sa obklopíme ľuďmi, tak akoby sme sa „hlásili“ k tomu, kto sú oni… Vnútorne nám vôbec nemusí byť jasné, kto sme my sami, ale tým, že prijímame identitu stáda, získavame nejakú identitu. Samozrejme, fejkovú. 😕
Veľa ľudí uniká do spoločnosti, pretože by nevydržali sami so sebou, s otázkami v svojej hlave a s tou neistotou, ktorú v svete cítia. Ilustruje to Maslowova pyramída potrieb – keď už máme zabezpečené a zastabilizované prežitie, začína byť potrebné stať sa súčasťou väčšieho celku. A len čo sa nám to podarí, začína byť potrebné zistiť, v ktorej tretine toho väčšieho celku sa nachádzame… To je identita odvodená od stáda: pripodobujem sa k – patrím k – odlišujem sa od. Vždy tam to „stádo“ hrá nejakú úlohu. A potom nás už stádo prestáva zaujímať, začneme skúmať sami seba a zisťovať, kto sme – prechádzame do roviny sebarealizácie. A tesne predtým, než zistíme, kto sme, obvykle umrieme. 😉
Pamätám sa, keď začala korona a home office, tak na fejsbúku koloval jeden vtip, kde sa ktosi zavzdušňoval, že či to ako má teraz ostať doma?! A ktosi iný odpovedal: „Je to predsa tvoj domov, ty si si ho vytvoril…“ 🙂
Ďakujem 🙂