Naše dve mysle

„Všetky ľudské bytosti majú dve mysle. Jedna je úplne naša a je ako slabučký hlások, ktorý nám zakaždým prináša poriadok, priamosť a význam. Tá druhá myseľ je cudzia inštalácia. Prináša nám konflikt, sebaubezpečovanie a sebapresadzovanie, pochybnosti a beznádej – je to to naše „ja-ja-ja“ ako stredobod vesmíru.“ — Carlos Castaneda

To prvé je naše skutočné ja, ktorému hovoríme aj hlások našej duše. Je to hlas, ktorý pozná naše sny a túžby, vie, čo je pre nás dobré a s čím sme šťastní a spokojní. Jeho hlavnou odlišovacou črtou je, že chce bez zdôvodňovania a s nikým nás neporovnáva. Jeho sídlo je v našich pocitoch, preto je autentické, neskreslené a neskorumpované predstavami okolitého sveta („pravidlami dávno mŕtvych ľudí“).

To druhé je naše falošné, výchovou naprogramované ja, ktoré nás vkladá do spoločenského kontextu: čo je dobré? Čo je zlé? Čo sa obvykle robí? Na čo okolie reaguje negatívne? Ako nás vnímajú iní? Kde v hierarchii stojíme oproti nim? Hlavnou odlišovacou črtou tohto ja je, že operuje s pojmami dobrý/zlý a dáva nás do vzťahu k iným ľuďom. Toto je aj to ja, ktoré si o všetkom rozpráva príbehy, pretože sa usídlilo v našom myslení, teda na úrovni formulovaných myšlienok – a tým pádom ho myšlienkami, zásadami, názormi a slovami možno pokrútiť a korumpovať.