Úvahy

Nechať ostatných na pokoji

()

„Najťažšia vec na svete pre bojovníka je nechať ostatných na pokoji. Bezchybnosť bojovníka je nechať ich tak a podporovať ich v tom, čo sú. To, samozrejme, značí, že im potrebuješ dôverovať, že sami sú bezchybní bojovníci. Ak nie sú, tak potom je tvojou psou povinnosťou byť sám bezchybný bojovník a nepovedať ani slova.“ — don Juan Matus ústami Carlosa Castanedu

Toto je vskutku najťažšia vec na svete – nechať iných byť sebou samými. A ak to vidíme lepšie, ak vidíme, že sa hrnú do problému, nechať ich pohrnúť sa do toho problému aj naďalej, aby sa poučili…  Pretože to je spôsob, ako sa človek učí – na vlastnej koži. Všetko ostatné, čo sa dopočuje alebo dočíta, sú len mentálne modely, na ktoré si môže, ale nemusí v danej situácii spomenúť… a tak ich buď použije… alebo aj nie.

Ale keď sa raz popálime, nielenže si vytvoríme mentálny model, ale ho ešte spojíme aj s veľmi silnou emóciou, ktorá z neho urobí náš spôsob reagovania na danú situáciu – a nabudúce ho zaručene uplatníme… Takto sa ľudia rozvíjajú. Tým, že robia nové skúsenosti. A niektoré skúsenosti niekedy aj bolia. 🙂

Takže to, nakoľko sa zavzdušňujete nad babravosťou či hlúposťou iných, nie je meradlo ich neschopnosti, ale vašej bezchybnosti. 🙂

Pekný príbeh k tomuto (ktorý ma hlboko ovplyvnil napriek tomu,  že sa neprihodil mne 😉 ) je príbeh o mexickom slimákovi.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie / 5. Počet hlasov:

Hodnoťte ako prví!

1 názor na “Nechať ostatných na pokoji”

  1. Tento článok mi pripomenul príhodu z detstva môjho syna. Ja veľká ,mama, kráľovná najmúdrejšia viedla a poučovala. Ale on ma poučil po svojom.
    Príklad: Nechytaj prosím ťa tú rúru ,je horúca. Usmial sa a chytil sa. Vysvetlila som mu, že môže mu navrieť pupáčik na prste, a on poza môj chrbát sa chytal dovtedy kým nemal pupák. Potom mi uveril, tak to bolo zo všetkým. Mala som krušné chvíle pri ňom, kým som pochopila, že sa učí sám na sebe a nie cez moje slová.
    Teraz chápem že ma veľa naučil on, naučila som sa len raz povedať svoj názor, netrvať aby to urobil po mojom, a tak mi pomohol môj syn i v spoločnosti dospelých. Musím povedať že ma tým pripravil na jeho pubertu, ktorú spolu zvládame .

    Ale neviem byť ešte úplne ticho, niekedy sa veľmi rada počúvam. Vtedy stačí jedna synova veta ,,áááá mama vytiahla vešteckú guľu, pozor bude sa veštiť. A ja pochopím že zas blbnem a skrátim svoj politický prejav.
    U dospelých mi to ide lepšie, tam necítim citovú potrebu vnucovať moje múdre rady. Len sa musím zamyslieť ,prečo sa niekedy mučím, keď tí druhý to akože podľa mňa pobabrali. Zas je to o tom ako sa ja na to pozerám.

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: