Keď sme splodení, sme stvorení ako kompletné bytosti, inými slovami plne funkčné spojenie tela, mysle a ducha. A len čo sa zrodíme do tohto sveta, začíname dostávať zraňujúce správy. Na príčine je rola, ktorú nám prisúdila naša rodina, alebo naša osobná identita, ubližovanie či iné udalosti, ktoré sú celkom mimo našej kontroly… A len čo sa dostavia prvé zraňujúce správy a ublížia nám, naša vnútorná podstata – duša – sa stiahne a je uzavretá hlboko vnútri, v bezpečí a bez prístupu k zraňujúcemu svetu.
Ako ochranu proti zraneniu si vytvárame postupom času obranný systém. Ten pri zranení nabehne a „uprace“ našu zraniteľnú časť, našu vnútornú podstatu, niekam preč z očí a do bezpečia. Tým ju ochráni pred tým, aby dostávala zraňujúce správy. Ale rovnako ako obranný systém neumožňuje zraňujúcim správam dostať sa do jadra našej bytosti, neumožňuje ani tým dobrým správam dostať sa dovnútra.
Úlohou obranného systému je udržať zlé veci vonku a dobré veci vnútri. To znamená, že náš obranný systém, len čo je aktivovaný, nás odrezáva od našej vnútornej múdrosti, okolo ktorej buduje nepriepustný ochranný val. A pretože nemáme prístup k našej vnútornej múdrosti, začneme cítiť potrebu vyhľadávať externé autority, aby nám povedali, čo je pre nás najlepšie. Naše vlastné rozhodovanie obvykle obsahuje veľkú mieru neistoty, nerozhodnosti a spochybňovania. Cítime sa, ako keby hocikto iný vedel lepšie než my sami, čo je pre nás dobré.
Keď človek žije so svojou vnútornou podstatou pod ochranou obranného systému, stráca sa z jeho života možnosť výberu, teda slobodná vôľa. Obranný systém nemá mozog. Rozhoduje na základe nutkania emocionálne to prežiť. Takže keď ženu doma bijú a ona vyhlási „je to moja chyba – to ja som si ho vybrala za muža“, alebo katolícke mladé dievča nahovoria neponechať si dieťa a ono povie „rozhodla som sa dať svoje dieťa na adopciu“, tak je to jednoducho nepravda. Nedošlo k rozhodovaniu; rozhodnutie bolo už vopred naprogramované našou vnútornou neistotou, závislosťou na mienke iných. Pod vplyvom obranného systému nemáme ohľad na to, čo je pre nás samotných najlepšie. Pod vplyvom obranného systému nemáme prístup dokonca ani len k racionálnemu mysleniu! Urobíme čokoľvek, čo obranný systém uzná za vhodné z hľadiska emocionálneho prežitia.
Aj keď si uvedomíme silu podvedomých programov, to ešte nijako nezmierni ich silu. Uvedomenie je totiž vec racionálnej polovičky mozgu (ľavej), kým emócie sú vec pravej polovičky mozgu. Preto s nimi treba robiť poriadky presne týmto spôsobom: emotívne, cez vnútorné obrazy.
Najjednoznačnejším signálom, že sa emócie vymkli spod kontroly a náš rozum je odstavený, je disproporčne silná emocionálna reakcia na nejaký podnet.
CVD