Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Myšlenky na déšť, který zalije zahradu, přírodu a bouřku při které se mi dobře usíná a po které je vzduch čistší a lépe se mi dýchá. V nitru asi nějaké chmurné myšlenky, pobývání v negativitě kdy nevidím začátek očistného procesu. Naštěstí to teď není aktuální.
Krása a dokonalosť. Veľkolepé dielo živlov. Búrlivo vyzerajúce mračná z jemnučkej pary a pokojná hladina masy vody, mi pripomínajú, že nič nie je také hrozné ako vyzerá. Maják na móle je viditeľný/dostupný pre prichádzajúcich z mora, zo vzduchu aj zo zeme.
Z môjho života by som to prirovnala k svojmu postoju v stresovej situácii.
Milujem búrky, prečistia vzduch, ale aj dušu. U mňa sa to spája s rychlou
Strach, obavy čo príde ak to príde – pocity, ktoré prichádzali s momentálnou situáciou, ale už sa to začína meniť na pokojný prístav☀️, aj keď sa ešte niekedy tie mraky “ snažia vystrkovať rožky”.
U mňa sa to spája s rýchlou „akciou“ a výbuchom, keď už nemám iné riešenie, tak zahrmim ale ako rychlo som zahrmela tak rychlo sa uvoľní energia a potom som v klude. 😊 Takže maják prežije aj najhoršie
oci mi stiahla cervena strecha. Ochrana.
To, čo hore vyzerá tak hrozivo, ako odraz vo vode pôsobí pokojne… Tým, že sa voda hýbe a stále mení, nedovoľuje nám vidieť „hrozbu“ v plnej detailnosti. A my stojíme na pomedzí medzi pokojným a hrozivým a tvárime sa, že je všetko v pohode…
Kam sa pozrieš, taký obraz dostaneš, hoci realita sa tým nemení. 😕 Je otázka, kam sa pozerať. Či na to, čonás upokojuje, alebo na to, čo nám hrozí? Väčšiu pohodu asi máme s pohľadom upretým do vody… ale mraky tým ešte nezmiznú.
Ale možno len vidíme ohrozenie v niečom, čo nám je nové a cudzie a nezvyklé. Možno jediné ohrozenie je v našej hlave.