Rada by som sa s Vami podelila o svoje dojmy z prvých dvoch dielov
série Voľný pád. Ďakujem Vám, že ste ich napísali, a Univerzu, že ma k nim nasmeroval.
Svojím spôsobom akoby mi pomohli upratať si v hlave rôzne informácie a
vedomosti, ktoré už pár rokov (nie zase tak veľa) zbieram, rozoberám,
skladám.. a snažím sa ich nejako zapracovať do svojho života,
postojov, názorov... Osobne mám ten problém, že všetko pitvám úplne
dopodrobna, potom sa v tom občas stratím a neviem, ako z toho celého
von. Prvá kniha pre mňa prestala byť iba čítaním niekde okolo strany
96, kde som si uvedomila, že prestávam čítať a začínam sa "učiť". Spomínaný
"poriadok v hlave" prináša praktické využívanie určitých princípov v
bežnom živote v situáciách podobných tým v knihe. Veľa vecí mi akosi
zapadlo do seba, v hlave mi to cvaklo a teória sa mení na prax. Veľmi
to v tomto období potrebujem, lebo niekedy mávam pocit pripomínajúci
názov Baričákovej knihy Minútu pred zbláznením :-)). Sekundu pred
zbláznením som sa rozhodla konečne si objednať Vaše knihy, po ktorých
som už dlhšiu dobu poškuľovala.. a urobila som veľmi dobre.
Píšem, lebo som to sľúbila, ale najmä preto, lebo to tak cítim. Ešte
som pod vplyvom poslednej kapitolky Nezastaneš na polceste. Pre mňa
veľmi sugestívny opis čohosi, čo živí nepoznajú a iba sa dohadujú..
akoby som tam bola, akoby som to ja sedela v tom člnku a s ľahkosťou
trpezlivo, bez zvedavosti čakala, aké to bude prepadnúť sa vodopádom..
Mágia tej chvíle a takéhoto záveru príbehu (nech už je konečný alebo
nie) ma fakt dostala.
Obrázok vnímam ako každodenné prelínanie dňa a noci.
Ráno prejdem na stranu svetla, zážitkov a večer sa vraciam viac do seba a snívania.
Prelinanie realit.
Vnimam, ako je rebrik postaveny aj v druhom obraze a tychto rebrikov je mnozstvo z jednej aj druhej strany. Asociuje mi to nekonecno, vsetko sa deje teraz, spomienky na minulost i buducnost su len teraz a tiez ine paralelne svety, svety, ktore som si vysnivala a ktore dalej snivam a oni snivaju mna, ktore ani nevnimam, ale rebrikmi mam k nim pristup.
Ktore z toho je „realita“? Asi len vsetko dokopy, vsetky tie nekonecne obrazy, ktore z obrazku len tusim. Kazdy jeden obraz je len utrzok, maly zlomok reality, ktory si v danej chvili uvedomujem.
Ten stary muz v kazdom obraze – nikam sa neponahla, na vsetko je dost casu, akoby mal dadhlad nad tym vsetkym a chapal, ze jeho hlavna uloha v kazdom obraze je POZOROVAT. Len tak si jednoducho vyjst na prechadzku a uzivat si to.
Vo mne ten obraz evokuje namaľovaný obraz. Kulisy. Divadlo. V tom otvore sú ozajstné farby. Vyzerá byť živý. Vlastne je tam tieň rebríka. Sú to kulisy. Ako sa dostať von? Alebo sme iba maľby na plátne?