„Len buď ticho a nehybne. Pozeraj na stromy, nebo, krásu, bohatstvo zážitkov ľudskej existencie. Len ticho pozoruj a uvedomuj si. Do tohto ticha prichádza to niečo, čo nie je merateľné, čo stojí mimo času.“ — Jiddu Krishamurti
Takto nejako sa navodzuje priamy kontakt s energiou/energiami, ktorým hovoríme „Univerzum“ (alebo anjeli, Boh, slivkový koláč). Tým, že len pozorujeme a nezaujímame stanovisko. Vnímame, ale nerozprávame si príbehy. Nedávame veci do súvislostí.
Na prvý pohľad hlavne to posledné vyzerá dosť bezmozgovo… Nie je práve dávanie si vecí do súvislostí tým, čo nám umožňuje prežiť? Predvídať ohrozenia?
Áno aj nie… Pravda je, že sme extrémne silní v sledovaní súvislostí. Keby sme neboli, nedostali by sa naše gény až do tejto generácie. Nášho predka by bol zožral šabľozubý tiger, keby si nebol všimol, ako odrazu všetko naokolo stíchlo, a nebol by si to spojil so „striehne na mňa dravec“ a nevyliezol na prvý strom. (Dúfam, že tigre po stromoch nelozia – aspoň tie šabľozubé nie; keby som ja bola šabľozubý, asi by som niekde zostala visieť za zub.)
A z toho sa vyvinula jedna vlastnosť nášho mozgu – pareidolia. Vnímame súvislosti aj tam, kde žiadne nie sú, a potom sa k nim postavíme ako k faktom. Rozprávame si príbehy aj o veciach, ktoré v sebe žiadny príbeh neskrývajú, a potom sa k nášmu príbehu postavíme ako k realite a všetko vzťahujeme k nemu, nie k tomu, čo „tam vonku“ skutočne je…
Toltékovia tomu hovorili, že premietame naše vlastné predstavy na steny zrkadlovej škatuľky a veríme, že vnímame realitu.
Kým to robíme, pohybujeme sa tiež v energii – ale len v našej vlastnej… V energii našich predsudkov a predstáv.
Skutočná energia však leží za hranicou našich predsudkov a predstáv. Naše predsudky a predstavy sú len príbeh, ktorý si o skutočnej energii rozprávame.
Ak teda dokážete, skúste si aspoň chvíľkami vedome prestať rozprávať príbehy. Keď vidíte strom, pozerajte na strom, ale neoznačte si ho ako „strom“. Nespojte si ho so všetkými tými predstavami a predsudkami, ktoré o stromoch máte.
Proste len pozorujte – a možno sa vás dotkne niečo, čo leží mimo nášho obvyklého sveta príbehov, predsudkov a predstáv.
Naučte sa cielene prepínať medzi týmito stavmi. V dennom živote trebárs aj rozprávajte príbehy, ale keď zostanete sami so sebou, prepínajte sa do stavu čistého pozorovania. V tom tichu, ktoré nastane, sa totiž zobudí vaša vnútorná múdrosť, hlas toho energetického zvyšku z nás, o ktorom obvykle netušíme, že tu je a drží nám chrbát – len preto, že sme nevytvorili tichý a nehybný priestor, v ktorom by sme ho mohli začuť a zacítiť.