„Zamysleli ste sa už nad tým, že sa hneváte ani nie tak na toho druhého, ako na seba? Máme v povahe premietať svoj hnev do iných, ale ak sa pozrieme poriadne, tak tým často len potláčame hnev na seba samotných. Položte si otázku: čo mám spoločné s osobou, na ktorú sa hnevám? Tú podobu nájdete skôr v oblasti prístupu ako činov či slov.“ — Jeffrey Allen
Toto je jedna z mojich lekcií z posledných dvoch týždňov, kedy som s Lunkoteopmonim rozoberala svoje dobabrané vzťahy k anjelom, kedy som tvrdo zatiahla ručnú brzdu a vykázala ich do patričných medzí. A vtedy Lunkoteopmoni vybľafol na mňa otázku:
„Rozmýšľaj, či tvoja tvrdosť je namierená voči nim, alebo sa ňou trestáš sama. Nemohla si totiž vedieť… a vysvetľovanie by nebolo pomohlo, lebo si už nepočúvala.“
Obávam sa, že má pravdu… Že to bude nejaká forma projekcie. Aby sme chránili seba a svoj sebaobraz, premietneme vnútorný rozpor navonok a ošetrujeme ho tam – pritom „vonku“ je jediné miesto, kde sa vnútorný rozpor ošetriť nedá!
A podobne je to aj s hnevom. Ak nás niekto rozčuľuje, väčšinou očakávame, že on sa zmení… Ale kto sme my, že by sa celý svet mal prispôsobovať nám?
Miesto toho si potrebujeme položiť otázku, ako sa my môžeme zmeniť (vnímaním, interpretáciami), aby nás ten druhý nerozčuľoval… Niekedy bude jediná rozumná odpoveď „zmeniť prostredie a odísť tam, kde sa nevyskytuje“. Ale inokedy postačí len presmerovať fokus z jeho nedostatkov na jeho dobré vlastnosti. 🙂
A teraz idem popremýšľať, čo to znamená pre mňa a ten Lunkoteopmoniho šplech. 🙂