Urob niečo malé pre niekoho iného – postav ho na chvíľku do stredu svojho vesmíru

Každý máme tendenciu z času na čas postaviť sami seba do stredobodu nášho vesmíru a vnímať veci len z toho pohľadu, ako nás ovplyvňujú… Môže to mať rôzne neželané dopady, napríklad sebaľútosť, keď sa veci nevyvíjajú presne podľa našich očakávaní, cez pochybnosti o sebe, keď nie sme absolútne dokonalí, až po pocit osamelosti a stratenosti, keď máme zlý deň alebo zlé obdobie.

Keď sa ocitnete v takomto stave, aspoň na chvíľku presuňte svoju pozornosť zo seba a svojich problémov na niekoho vo vašom prostredí, komu by ste mohli pomôcť. Keď urobíte čo len drobnosť pre niekoho iného, dostanete sa tým zo svojho egocentrického stavu, prestanete sa máchať v premýšľaní o tom, ako biedne sa cítite, a začnete rozmýšľať o oveľa racionálnejšej veci – o potrebách. Nie svojich (s tými sú spojené emócie a keď sme vytočení, je nerozumné emócie ešte priživovať), ale o potrebách iných ľudí. Nič nedokáže stiahnuť nohy naspäť do reality ako potreba niekoho iného, kvôli ktorej sa musíme namáhať. 😉

A takto sa z otázky, či som dosť dobrý/šikovný/úspešný alebo nie, stáva otázka, čo dokážem so svojimi (nejakými) schopnosťami urobiť pre niekoho iného. A je na mne, aby som si našiel niekoho, pre ktorého dokážem niečo urobiť.

Ak to navyše aj urobím, strácam pocit vlastného nevyhovovania alebo neschopnosti či bezmocnosti – a prelaďujem sa na celkom inú vibráciu.

Marc Chernoff hovorí:

Je jedným z veľkých paradoxov života, že keď poslúžime niekomu inému, máme z toho nakoniec aspoň taký prínos ako ten, komu sme pomohli.

Takže ak sa cítite zavrznutí alebo ubití životom, prestaňte si klásť otázku „čo robím zle?“ a miesto toho sa spýtajte „ako by som mohol pomôcť?“ Nájdite si niekoho, komu by ste pomôcť vedeli, a ponúknite mu to takým spôsobom, aby neodmietol. To, čo tým získate, bude opustenie začarovaného kruhu neúspechu a sebaľútosti a veľký krok vpred.

Niekedy postačí aj celkom drobná vec… Ak blogujete, postačí napísať pre iných, ako sa cítite a čo s tým robíte. Vždy, keď som riešila nejaké problémy, robila som to verejne. Kopec ľudí ma považoval za spirituálneho neandertálca, ale už len jeden vďačný komentár dokázal zrušiť pocit, že som na tom najhoršie na celom svete. 🙂

A má to ešte jeden vedľajší účinok – ak dáte najavo, že je vám biedne a preto pomáhate iným, aby ste sa nevenovali sebe, strácate potrebu nastavovať svetu výkladnú skriňu a umožňujete si byť všetkým, čo vás tvorí – pretože sa k tomu hlásite, ošetrujete to a nepotláčate to.

Takže úloha pre vás: nájdite si niekoho, komu môžete pomôcť, ponúknite mu to a pomôžte. Je jedno, či sa cítite zle alebo nie – urobte to. Budujete si tým „prielomový sval“, sval, ktorý vám pomôže prelomiť nepriazeň situácie a posunúť sa z vibrácie „som babrák“ do vibrácie „za niečo stojím“. A keď sa nabudúce budete cítiť zle, už budete mať sval vybudovaný a pôjde to automaticky. 🙂