„Keď máš pomalé, dlhodobé vnímanie [vedomej energie], ak sa niečo pokazí, ledva to zaregistruješ, nestihneš sa ani naštvať – a už je to vyriešené… Keby si toto dokázala zažiť, všeličo budeš vidieť inak. Uvoľnenejšie. [Ale ako človeka potom] nič by ťa nezaujímalo. A na to máš myseľ. Generuje ti potrebné vzruchy na to, aby tvoja pozornosť mohla skákať z veci na vec. No a niekedy tie vzruchy, ktoré generuje, nie sú pre teba najpríjemnejšie, lebo hovoria o problémoch – pretože ak ti myseľ ponúkne problém, vieš sa s ním sama dostatočne dlho zabaviť, než dôjde skutočne dôležitý podnet na ošetrovanie.“ — Gabriel
Prečo sa to takto deje? Sme takto naprogramovani?
Áno. Ako „oddelená“ jednotka máme celkom odlišné vnímanie vecí ako „energia“. To je to, čo sa práve učím – a moc sa mi zatiaľ nedarí. 😳
Tato trampolina mysle je nekonecna. Este sa chytam jej rad, ale niektore skoky radsej vynechavam. Tie viry potom byvaju huste…casto nikam neveduce, casto ukazujuce to iste…Ze by som zmudrievala alebo jednoducho uz nedoskocim vsade je otazka. V kazdom pripade bol to dobry napad zavesit si na moj Balkonik s kavickou maly rebrik a v necakanej chvili vyskocit nam a byt zrazu „nad mrakmi“…