Rada by som sa s Vami podelila o svoje dojmy z prvých dvoch dielov
série Voľný pád. Ďakujem Vám, že ste ich napísali, a Univerzu, že ma k nim nasmeroval.
Svojím spôsobom akoby mi pomohli upratať si v hlave rôzne informácie a
vedomosti, ktoré už pár rokov (nie zase tak veľa) zbieram, rozoberám,
skladám.. a snažím sa ich nejako zapracovať do svojho života,
postojov, názorov... Osobne mám ten problém, že všetko pitvám úplne
dopodrobna, potom sa v tom občas stratím a neviem, ako z toho celého
von. Prvá kniha pre mňa prestala byť iba čítaním niekde okolo strany
96, kde som si uvedomila, že prestávam čítať a začínam sa "učiť". Spomínaný
"poriadok v hlave" prináša praktické využívanie určitých princípov v
bežnom živote v situáciách podobných tým v knihe. Veľa vecí mi akosi
zapadlo do seba, v hlave mi to cvaklo a teória sa mení na prax. Veľmi
to v tomto období potrebujem, lebo niekedy mávam pocit pripomínajúci
názov Baričákovej knihy Minútu pred zbláznením :-)). Sekundu pred
zbláznením som sa rozhodla konečne si objednať Vaše knihy, po ktorých
som už dlhšiu dobu poškuľovala.. a urobila som veľmi dobre.
Píšem, lebo som to sľúbila, ale najmä preto, lebo to tak cítim. Ešte
som pod vplyvom poslednej kapitolky Nezastaneš na polceste. Pre mňa
veľmi sugestívny opis čohosi, čo živí nepoznajú a iba sa dohadujú..
akoby som tam bola, akoby som to ja sedela v tom člnku a s ľahkosťou
trpezlivo, bez zvedavosti čakala, aké to bude prepadnúť sa vodopádom..
Mágia tej chvíle a takéhoto záveru príbehu (nech už je konečný alebo
nie) ma fakt dostala.
Obrázok ma fascinuje detailnosťou a hrou s tieňom nakreslených rúk ceruzkou, čo mi pripomína obdobie kreslenia, na ktoré v poslednom období myslím častejšie s tým, že opäť začnem – je to ako meditácia pri ktorom mi vypnú akékoľvek myšlienkové pochody. 🙂
Horna taha dolnu. Ta ide len do poctu. Pre mna velky rozdiel silneho a slabeho…
🙂 A teraz „kápni božskou“: na aký typ vnútorného programu (fokusu) by to poukazovalo?
kontrola, mat pod kontrolou za kazdu cenu
cela ja, zvonku sila, vnutri sahara…sak to teraz riesim…prislo na mna a poriadne. skuska vytrvalosti. najvacsia.
A vieš, že som čakala niečo iné? Keď si pozrieš svoju reakciu, je tam dvakrát ten istý motív: horný ťahá dolného, silný a slabý… Pocit, že by ťa niekto mohol považovať za slabú? Odmietanie prijať „slabú“ verziu zo seba? Dualita? Delenie na „má na to“ a „nemá na to“? 🙂 Patriť/nepatriť? Zvládať/nezvládať?
Keď sa sústredím na špičku prstov a pero, je mi jasné, kto som ja a koho kreslím… ale keď sa pozriem na veľký obraz, odrazu sa jasnosť stráca. Kto som? Nakoľko „reálna“ som? Kto vedie hlavný ťah a kto je len doplnkom? Nie je to tak, že s Univerzom tancujeme tieňový tanec a že sa plynule jeden prispôsobujeme ťahu ceruzky toho druhého?
A ak to je tak a my sme tie kresliace sa ruky… tak čo je potom papier? A stôl?
🙂 Príbehy, ktoré si rozprávame… Bez nich by sme boli čistý hárok papiera. Ak kladivkového, tak totálne nepoužiteľní. 😉
Obrovská pracovitosť, zmysel pre detail, zároveň neuveriteľnosť. Prečo mám pocit, že je to na zrkadle? Nie je mi z toho obrázku príjemne.
🙂 Čo by ten nepríjemný pocit mohol znamenať?
Vnútorný chlad
Ten vnútorný chlad môže byť zapríčinený tým, že obrázok je nejednoznačný. Nemáš v ňom pevný bod. Ruky vyzerajú realisticky, ale zápästia už nie, tak mozog dostáva dvojaký signál a nemôže sa ničoho zachytiť. Okrem toho spodná ruka perspektívou nesedí k hornej – nemaľuje, ale dovoľuje byť maľovaná a len drží ceruzu, takže ani dej nie je vyvážený. Je to ten efekt, ako keď si založíš okuliare, čo simulujú promile alkoholu. Vidíš – ale neorientuješ sa. Ľudia, ktorí majú veci radi pekne zaškatuľkované a jasné, s tým môžu mať napr. „vnútorný chlad“ (čo je vynútený odstup následkom pocitu ohrozenia vlastnej verzie reality 🙂 ).
Dáva mi to zmysel.dakujem.
Smrť