Sobota s intuíciou: kto kreslí koho?

5
(4)

Dnes začíname cvičiť svoju intuíciu, aby sme ju vedeli použiť na odhaľovanie našich skreslení vnímania alebo základných nastavení/predpokladov… Je to prvý krok k tomu, aby sme sa posunuli ďalej: najprv zistiť, aké programy život do nás nahvízdal, potom sa rozhodnúť, či  nás podporujú alebo nie (teda či si ich chceme ponechať alebo nie) a v treťom kroku začať s nimi niečo robiť…

Tieto cvičenia sú súčasť  prvého kroku a budú sa objavovať každú sobotu.

Pre dnešok vyberám obrázok M. C. Eschera. Pozrite sa naň a napíšte, aké asociácie vo vás vyvoláva. Aké myšlienky sa vo vás rozbehli? Čo vám to pripomína? O čom to asi môže byť?

Prípadne pár vetami napíšte nejaký príbeh k tomuto obrázku.

Ako sa vám páči článok?

Pre vyhodnotenie zakliknite počet hviezdičiek.

Priemerné hodnotenie 5 / 5. Počet hlasov: 4

Hodnoťte ako prví!

13 názorov na “Sobota s intuíciou: kto kreslí koho?”

  1. Obrázok ma fascinuje detailnosťou a hrou s tieňom nakreslených rúk ceruzkou, čo mi pripomína obdobie kreslenia, na ktoré v poslednom období myslím častejšie s tým, že opäť začnem – je to ako meditácia pri ktorom mi vypnú akékoľvek myšlienkové pochody. 🙂

        1. cela ja, zvonku sila, vnutri sahara…sak to teraz riesim…prislo na mna a poriadne. skuska vytrvalosti. najvacsia.

      1. A vieš, že som čakala niečo iné? Keď si pozrieš svoju reakciu, je tam dvakrát ten istý motív: horný ťahá dolného, silný a slabý… Pocit, že by ťa niekto mohol považovať za slabú? Odmietanie prijať „slabú“ verziu zo seba? Dualita? Delenie na „má na to“ a „nemá na to“? 🙂 Patriť/nepatriť? Zvládať/nezvládať?

  2. Keď sa sústredím na špičku prstov a pero, je mi jasné, kto som ja a koho kreslím… ale keď sa pozriem na veľký obraz, odrazu sa jasnosť stráca. Kto som? Nakoľko „reálna“ som? Kto vedie hlavný ťah a kto je len doplnkom? Nie je to tak, že s Univerzom tancujeme tieňový tanec a že sa plynule jeden prispôsobujeme ťahu ceruzky toho druhého?

    A ak to je tak a my sme tie kresliace sa ruky… tak čo je potom papier? A stôl?

    🙂 Príbehy, ktoré si rozprávame… Bez nich by sme boli čistý hárok papiera. Ak kladivkového, tak totálne nepoužiteľní. 😉

  3. Obrovská pracovitosť, zmysel pre detail, zároveň neuveriteľnosť. Prečo mám pocit, že je to na zrkadle? Nie je mi z toho obrázku príjemne.

    1. Ten vnútorný chlad môže byť zapríčinený tým, že obrázok je nejednoznačný. Nemáš v ňom pevný bod. Ruky vyzerajú realisticky, ale zápästia už nie, tak mozog dostáva dvojaký signál a nemôže sa ničoho zachytiť. Okrem toho spodná ruka perspektívou nesedí k hornej – nemaľuje, ale dovoľuje byť maľovaná a len drží ceruzu, takže ani dej nie je vyvážený. Je to ten efekt, ako keď si založíš okuliare, čo simulujú promile alkoholu. Vidíš – ale neorientuješ sa. Ľudia, ktorí majú veci radi pekne zaškatuľkované a jasné, s tým môžu mať napr. „vnútorný chlad“ (čo je vynútený odstup následkom pocitu ohrozenia vlastnej verzie reality 🙂 ).

Pridaj komentár

Sú veci medzi nebom a zemou... a volajú sa "nekopírovať". :-)
%d blogerom sa páči toto: