Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Obrázok ma fascinuje detailnosťou a hrou s tieňom nakreslených rúk ceruzkou, čo mi pripomína obdobie kreslenia, na ktoré v poslednom období myslím častejšie s tým, že opäť začnem – je to ako meditácia pri ktorom mi vypnú akékoľvek myšlienkové pochody. 🙂
Horna taha dolnu. Ta ide len do poctu. Pre mna velky rozdiel silneho a slabeho…
🙂 A teraz „kápni božskou“: na aký typ vnútorného programu (fokusu) by to poukazovalo?
kontrola, mat pod kontrolou za kazdu cenu
cela ja, zvonku sila, vnutri sahara…sak to teraz riesim…prislo na mna a poriadne. skuska vytrvalosti. najvacsia.
A vieš, že som čakala niečo iné? Keď si pozrieš svoju reakciu, je tam dvakrát ten istý motív: horný ťahá dolného, silný a slabý… Pocit, že by ťa niekto mohol považovať za slabú? Odmietanie prijať „slabú“ verziu zo seba? Dualita? Delenie na „má na to“ a „nemá na to“? 🙂 Patriť/nepatriť? Zvládať/nezvládať?
Keď sa sústredím na špičku prstov a pero, je mi jasné, kto som ja a koho kreslím… ale keď sa pozriem na veľký obraz, odrazu sa jasnosť stráca. Kto som? Nakoľko „reálna“ som? Kto vedie hlavný ťah a kto je len doplnkom? Nie je to tak, že s Univerzom tancujeme tieňový tanec a že sa plynule jeden prispôsobujeme ťahu ceruzky toho druhého?
A ak to je tak a my sme tie kresliace sa ruky… tak čo je potom papier? A stôl?
🙂 Príbehy, ktoré si rozprávame… Bez nich by sme boli čistý hárok papiera. Ak kladivkového, tak totálne nepoužiteľní. 😉
Obrovská pracovitosť, zmysel pre detail, zároveň neuveriteľnosť. Prečo mám pocit, že je to na zrkadle? Nie je mi z toho obrázku príjemne.
🙂 Čo by ten nepríjemný pocit mohol znamenať?
Vnútorný chlad
Ten vnútorný chlad môže byť zapríčinený tým, že obrázok je nejednoznačný. Nemáš v ňom pevný bod. Ruky vyzerajú realisticky, ale zápästia už nie, tak mozog dostáva dvojaký signál a nemôže sa ničoho zachytiť. Okrem toho spodná ruka perspektívou nesedí k hornej – nemaľuje, ale dovoľuje byť maľovaná a len drží ceruzu, takže ani dej nie je vyvážený. Je to ten efekt, ako keď si založíš okuliare, čo simulujú promile alkoholu. Vidíš – ale neorientuješ sa. Ľudia, ktorí majú veci radi pekne zaškatuľkované a jasné, s tým môžu mať napr. „vnútorný chlad“ (čo je vynútený odstup následkom pocitu ohrozenia vlastnej verzie reality 🙂 ).
Dáva mi to zmysel.dakujem.
Smrť