Pre mňa je séria Elvíra paralelný vesmír.
Séria Elvíra bola iná ako Voľný pád, veľmi osobná. Sú tu dve paralely s mojím životom - hlavná postava Zuza a jej spackaný život a Elvíra.
Ako človek, ktorý stretol v živote niekoho takého, ako Elvíra, žil s ním, a čím dlhšie s ním žil a spoznával ho, tým viac zisťoval, že ho vlastne vôbec nepozná; obdivujem vašu schopnosť pretaviť zjav takého človeka do slov.
Ja sama mám problém, čo i len sčasti charakterizovať človeka, ktorý sa vlastne charakterizovať nedá, pretože jeho správanie nezapadá do žiadnej "škatuľky" a je vysoko nepravdepodobné u človeka s jeho statusom a v jeho veku. Ale aj preto, že sú "veci", ktoré keď pomenujete, akoby strácajú na sile, význame. U vás nie.
V celom texte badať vašu schopnosť pomenovať nepomenovateľné, sprostredkovať nesprostredkovateľné (osobitne téma zo Zálesnej do Bratislavy veľmi rezonovala, je to krásne a výstižne podaná alegória, jedna z tém, ktorú často s mojou Elvírou riešime a ktorej som lepšie porozumela aj vďaka tejto alegórii).
Podobne ako Zuzafristakova, som v "neriešiteľnej" životnej situácii, ubitá ako pes, prišla k "Elvíre" (akurát táto je mužského pohlavia 😉), a tiež ma dotyčný veľmi podobne "učil" a začali sa diať "divy". Mala som zimomriavky, jednak z mne dôverne známych stavov, aké zažívala Zuza, v ktorých som sa veľakrát našla, ale najmä zo situácií a dialógov s Elvírou, takmer úplne identických s tými, aké som zažila aj ja s týmto dotyčným, koľko spoločných myšlienok s ním, najmä Elvíry ale aj Zuzy. Vymenovanie všetkého, čo je až k neuvereniu podobné, by zabralo veľmi veľa miesta, a moja recenzia je už tak dosť dlhá, takže to som vypustila.
Táto séria ovplyvnila aj moje zmýšľanie o dotyčnom a vzťahu s ním, napr. som bola frustrovaná z obrovského vekového rozdielu medzi nami, vďaka ktorému je prakticky nemožné pre nás sa začleniť do spoločnosti. Oči sa mi otvorili až pri Elvírinej vete : stará múdra bosorka musí byť najprv stará. Nuž, za "divy" sa platí, a v tomto prípade vekom. Vždy lepšie, ako dušou😁.
Samozrejme, okrem "ezoteriky v praxi" je to aj hodnotné literárne dielo, napínavé, veľmi dobre vykreslenie prostredia aj psychiky postáv a opäť aj návykovosť, t.j. nemožnosť sa od knihy odtrhnúť, ak sa čo i len trochu dá čítať.
Ten dotyčný človek, ktorého prirovnávam ku Elvíre, je zrakovo postihnutý a veľmi by uvítal formu audiokníh (ja by som sa zase potešila klasickej papierovej). Alebo mu celú sériu jednoducho prečítam, lebo je už veľmi zvedavý😁
Ďakujem Helar, séria Elvíra je majstrovské dielo "praktickej ezoteriky" a som nesmierne rada, že som mala možnosť ju prečítať. Verím, že vaša tvorba bude mať pokračovanie (uskromnila som sa, nemusí mať ani vydavateľa, to pokračovanie stačí 😉).
Svoj život si “maľuješ” ty sám.
Ty rozhoduješ každý deň o tom aký bude, či s peknou oblohou , alebo zachmurenými mrakmi.
Ponaučenie?
Často krát sa rozčúlim nad maličkosťami, ktoré niesú veľmi podstatné a znepríjemnia mi časť dňa .
1) Muž tvoří, možná už dokončuje dílo ve sféře myšlení. Se zemí je spojen žebříkem, má tak
přístup k manifestování díla v hmotném světě. V sestupu mu nic nepřekáží.
2) Finiš plánování
3) 4) V plánování myslet i na možné překážky a udělat si plán pro další postup, když nastanou
🙂 Môžem mať otázku? O čo si oprieš rebrík? 😉
O rezonanci s pocitem záměru 🤩
Takže rátam, že sa tiež prevažne riadiš vôľou… Úprimnú sústrasť. 😛 Vôľa rebrík nepodrží; vôľa je rebrík. Takže znova: o čo oprieš rebrík? 😛
no, dole jsou drny o které je žebřík opřený akce a konání
Vidíš… a ja som miesto drnov videla obilie. 🙂 Už sa nečudujem, že to Univerzum neviem vnímať ako kamaráta. 😉
Co su prosim ‘drny’, lebo to nepoznam ja ani moj google 🙂
Tym padom tam tiez vidim len obilie, a rebrik oprety o oblak (alebo o stenu).
Ja poznám „drny“ ako kus zeme s trávou, ktorý vysekneš, ak chceš trávu premiestniť inam. Je to dosť kompaktná záležitosť (a ťažké jak fras, keď to prevláčaš, pretože navyše to potrebuje byť vlhké, aby sa to nerozpadlo 😉 ).
popis Hely souhlasí
Aj po vysvetleni o drnach v tom vidim stale krasne zrele letne obilie 🙂
Pohybuje sa vo vetre a napriek tomu mam silny pocit stability. Obilie, ktore predstavuju realitu, ktora tu je. Oblaky, tie si malujem sama, su to moje predstavy, ktore su rovnako realne a pevne ako obilie a kopce dole. Oblaky su natolko pevne, ze si o ne opriem rebrik a malujem si bez strachu dalej, napriek tomu, ze ony plynu a posuvaju sa vo vetre dalej, tak ja doverujem, ze nespadnem a ze ja zostavam stat a venujem sa len malovaniu.
Rozbehli sa mi myslienky, ako som sa dostala vlastne k tomu oblaku, aby som si mohla on opriet rebrik, ked este nebol namalovany. Bol tam len potencial toho oblasku a ja som sa on uz oprela. Ale aj z rebrika mam pocit, ze som si ho schodik po schodiku namalovala sama a len som stupala vyssie a malovala ho. Mozno na zaciatku som ani nemala tusenie, ze pridem k malovaniu oblakov, tesila som sa z malovania rebrika. Zeby aj to obilie bol moj vytvor? A co ten vietor tam, ktory dodava dynamiku tomu celemu?
Keby som sa nad tymto zamyslala pocas malovania, asi by som stratila tu stabilitu a mozno by som aj spadla spolu s rebrikom. Ale ja som plne sustredena len na malovanie a nic ine ma v tej chvili nezaujima.
Z obrazku mam velmi dobry pocit. Stabilita, dovera, jednota (medzi dole a hore), vyvazenost (plynutie oblakov a pohybujuce sa obilie – moja stabilita na rebriku), kreativita, plynutie a moznost obraz pretvarat, silne bezmyslienkovite zameranie.
🙂 „Bol tam len potencial toho oblasku“ Odpoveď obsiahnutá v preklepe. 🙂 Milujem, keď z nás hovorí duša.
🙂
Niekto pozoruje maliara, ktorý si opiera rebrík o oblak a maľuje nebo. Kto je ten maliar? Ako je možné, že si opiera rebrík o oblak a maľuje nebo a teda aj oblak? Rebrík nám umožňuje dosahovanie cieľov, ktoré sú ponad obvyklý dosah. Oblaky a nebo sa často spájajú so snívaním. Maliar obraz dopĺňa, mení ho. Vyjadruje všeobecnú zasnenosť a pohodu. Vietor sa len jemne hrá s krajinou. Kto to pozoruje a prečo to robí? Mení sa aj ten/to, čo pozoruje? Je možné, že pozorovaním vytvára obraz?
2+3. Pripomína mi to moje občasné pozastavenia sa, keď si uvedomím, že snívam, tvorím a začnem pozorovať daný dej so snahou o uchopenie príčiny, alebo len ponorenie sa do povahy daného momentu. Niekedy ho práve týmto počinom zastavím a zostane prázdno, kľud – čisté bytie.
Ten, čo maľuje, to robí z konkrétneho dôvodu – túži po niečom a zároveň mu to umožňuje sa kreatívne prejaviť, niečo tvoriť, napĺňať sa. Môžem zároveň sledovať pozorovateľa, jeho motívy a podstatu. Uvedomiť si, ako to celé funguje.